Odísť do cudzej krajiny, ktorá je zvyknutá na inú kultúru, zvyky či dokonca na úplne inú abecedu. Japonsko je fascinujúca krajina, ktorú chce mnoho ľudí navštíviť. Simona sa však rozhodla, že si ho vychutná naplno - a že tam odíde žiť. Čo ju k tomu viedlo a ako sa jej v Japonsku žije?

Ako sa dostane dievča zo Slovenska k životu v Krajine vychádzajúceho Slnka?

Asi tak, ako väčšina milovníkov Japonska som ako dieťa pozerala anime a potom sa to samo vyvíjalo. Po čase som si obľúbila aj jazyk a kultúru a po ročnom výmennom pobyte v Japonsku som bola rozhodnutá vrátiť sa tam pracovať.

Ako dlho už v Japonsku oficiálne žiješ?

Presne rok.

Čo ťa živí?

Pracujem v agentúre, ktorá sprostredkováva japonským firmám jazykové pobyty a pracovné stáže v zahraničí, hlavne v anglicky hovoriacich krajinách.

 
Rušná ulica v Osake Foto: archív Simony Dvorskej

Bolo ťažké nájsť si v Japonsku prácu?

Začiatky sú vždy ťažké, lebo človek nezíska pracovné vízum, kým nemá prácu. To znamená, že prvú prácu som si musela hľadať zo Slovenska, cez internet. Pre nás, Slovákov, je to o to náročnejšie, lebo práce ponúkané v Japonsku pre cudzincov sú zväčša pre “native speakerov”, čo my nie sme.

Ešte by som dodala, že japonské pracovné víza nie sú pre žiadnu lacnú pracovnú silu, ako sme napríklad zvyknutí v Európe. Človek musí byť v niečom dobrý.

Stretávaš sa v práci, prípadne v mieste svojho bydliska aj s inými Slovákmi či napríklad Čechmi, Poliakmi? 

So Slovákmi a Čechmi sa stretávam v rámci voľného času, lebo tu žije pár kamarátov a známych. Občas sa tu konajú aj česko-slovenské stretnutia.

Inak pracujem v malej firme, čiže tam vôbec nie som v kontakte s našincami.

Aký majú pohľad Japonci na Slovákov? Poznajú vôbec našu krajinu?

V tomto sa Japonci delia na dva typy. Prvý typ - prevažne staršia generácia, ktorá pozná ešte Česko-slovensko a často ani nevedia, že sme už dávno rozdelení. Druhý typ sú tí mladší Japonci, ktorí Slovensko nepoznajú, prípadne aj áno, ale netušia kde leží. Takže o nás nemajú  vytvorený špecifický obraz. Väčšinou počúvam iba o Prahe a klasickej hudbe.

V Japonsku je ale veľmi populárny Alfonz Mucha. Keďže som študovala umenie v Česku, rada sa k nemu priznávam (smiech).

A ako sa správajú k cudzincom? Nemala si problém, že by ťa medzi seba nechceli prijať?

K cudzincovi sa stavajú rôzne podľa toho, za akým účelom prišiel. Ak je to turista, tak je vítaný úplne všade. Japonsko je nesmierne pohostinná krajina so službami na vysokej úrovni. Myslím, že hotový raj pre turistu. Študentov japončiny obdivujú a tešia sa popularite jazyka. No ak do Japonska človek príde za prácou, je to už troška ťažšie. Japonci si len tak ľahko nepustia cudzinca do spoločnosti. Hlavne ak neovláda japončinu, môže sa v Japonsku cítiť neprijatý a nepochopený. Ak ešte k tomu nie je schopný prispôsobiť sa kultúre, tak zostane navždy iba cudzincom.

Veľkú úlohu zohráva to, nakoľko ovláda jazyk a pozná japonskú kultúru.

Mala si teda kvôli tomuto nejaké problémy? Pociťuješ nejaké nepríjemnosti, keďže ty si prišla a pracuješ?

Ja osobne nepociťujem žiadne nepríjemnosti, lebo sa venujem jazyku a kultúre dostatočne dlho na to, aby ma brali Japonci na viacmenej rovnakej úrovni, ako domácich. Samozrejme to je aj o tom, že mám Japonsko rada, je to zo mňa cítiť a snažím sa prijímať kultúru, zžiť sa s ňou.

Takže žiadne nepríjemnosti?

Mám len jednu jedinú spomienku na to, kedy som bola zavrhnutá len preto, že som cudzinka. Je to ešte z doby, keď som pracovala v tradičnom japonskom hoteli a nesúhlasila s chodom hotela a zlou komunikáciou medzi zamestnancami. Vtedy mi bolo povedané, že niekto ako ja nemôže pochopiť staré japonské tradície a ak sa naozaj chcem učiť o japonskej kultúre, mala by som to prijať tak, ako to je.

 
Pohľad na Tokio, hlavné mesto Japonska Foto: archív Simony Dvorskej

Povedz nám niečo viac o Tokiu, v ktorom žiješ.

Hlavné mesto je takým osobitým svetom a líši sa od zvyšku Japonska. Ľudia sú tu oveľa otvorenejší a tolerantnejší voči iným kultúram, či ľuďom ako takým. Na ulici nikto nikoho neodsudzuje za to, ako vyzerá alebo čo má na sebe. Ani za to, akú hudbu počúva alebo kde pracuje. Na druhej strane je tu naozaj strašne veľa ľudí a ranné vlaky sú doslova peklom. Občas mám pocit, že ak by som prestala v tej tlačenici dýchať, nikto si to nevšimne. V rámci Tokia bývam ale v pokojnejšej štvrti, ktorá však nie je ďaleko od centra a zároveň sa tu nemusím báť chodiť večer sama.

Takže tie legendy o preplnenom Tokijskom metre sú všetky pravdivé?

Vlaky sú preplnené ráno a večer, cez deň sa to dá (smiech).

A ako je to s financiami ? Zaplatíš v Japonsku za bežný nákup viac ako na Slovensku?

Ja vždy hovorím, že obraz, aký o Japonsku na Slovensku máme, že je to drahá a nedostupná krajina, sa dá veľmi rýchlo zmeniť po tom, čo tu človek začne žiť. Stačí len prísť na to kde a kedy nakupovať. Je tu mnoho veľmi lacných supermarketov a ku večeru je veľa potravín za polovičnú cenu. Samozrejme sa ale nedá ignorovať fakt, že oproti Slovensku je tu naozaj drahá zelenina a ovocie, ktoré predávajú zväčša po kusoch.

Bežný nákup na Slovensku a v Japonsku neviem porovnať, lebo som u nás nikdy nežila samostatne a takéto nákupy nerobila.

Ale nemyslím si, že je to veľký rozdiel.

 
"Ja vždy hovorím, že obraz, aký o Japonsku na Slovensku máme, že je to drahá a nedostupná krajina, sa dá veľmi rýchlo zmeniť po tom, čo tu človek začne žiť." Foto: archív Simony Dvorskej

Cestuješ po krajine? Veľmi ma zaujímajú svetoznáme vlaky.

Po krajine cestujem, no tie svetoznáme vlaky sú jedným z tých najdrahších prepravných prostriedkov a keď sa dá, tak ich obchádzam. Hoci keď som sa v rámci pol dňa potrebovala dostať na pohovor zo Šizuoky do Tokia, tak to bolo veľmi šikovné.

Čo teda najčastejšie využívaš na prepravu?

Po krajine najčastejšie autobusy, alebo obyčajné vlaky.

A aj tie sú také presné?

Autobusy meškajú keď sa vychádza/vchádza do Tokia v ranných alebo večerných hodinách, kvôli práci. Vlaky tak isto vedia ráno a večer poriadne meškať hoci to nie je tak zlé ako u nás. V poslednej dobe teda rozmýšľam, kde vymizli tie presné japonské vlaky. Ale je pravda, že keď som cestovala po krajine, nikdy som nemala problém s prestupmi, na ktoré som mala niekedy iba 5 minút. Vždy som všetko stihla.

Ktoré miesta v Japonsku by si odporučila navštíviť turistom?

Tokio a Kjóto sú povinnosťou, ale keďže ja sama navštevujem radšej miesta, ktoré nie sú preplnené turistami, tak ma asi najviac očarila Nara. Mesto je plné chrámov a dýcha pokojom. Netreba zabudnúť na srnky, ktoré sa potulujú kade tade. Hoci aj tam sa turistov nájde stále dosť. A potom sever Japonska, kde krajina naberá troška iný ráz a človek vidí viac z toho vidieka. Ale pravdupovediac som toho zas toľko nevidela. Najnovšie sa chystám obzrieť staré dedinky v prefektúre Gifu zachované ešte z obdobia Edo, cca 18. storočie. Niečo podobné našim skanzenom.

 
Nagano, dejisko Zimných olympijských hier 1998 Foto: archív Simony Dvorskej

Čo ti z domova najviac chýba?

Rodina, kamaráti a lacné, dobré  pivo. Slovenské jedlo sa dá navariť aj tu, hoci bryndzové halušky sú problém a to mi z jedla chýba asi najviac. Och a nesmiem zabudnúť na obľúbený rožok!

A celkovo mi chýba ta naša krčmová a spontánna kultúra.

Aké je japonské pivo?

Japonské pivo nie je zlé, ale ak by som české pivo vedela piť celú noc, tak to japonské iba po tretí krígeľ. Jednoducho ma tá chuť prejde. Nie je tu ani taký pestrý výber ako u nás.

Ozaj, existuje niekde v Japonsku slovenská reštaurácia?

Viem, že existovala, ale neviem či je ešte stále v prevádzke. Sú tu ale dve české reštaurácie, kde nájdeme aj slovenské jedlá. Mala som možnosť jednu navštíviť a Kapustnica, Sviečková a Bábovka boli naozaj veľmi chutné.

Až ma to prekvapilo (smiech).

Nočné Tokio Foto: archív Simony Dvorskej

Povedz, čo sa ti na Japonsku páči úplne najviac?

Ja som beznádejný milovník japonskej populárnej hudby.

Hlavne kultúry idolov, ktorá je pre nás iným svetom.

Kultúra idolov? O čo presne ide?

Ach bože, túto tému som nemala načínať (smiech).

Skús to aspoň v skratke objasniť.

Zobrala som kúsok z môjho blogu:

“Ide prevažne o skupiny, ktoré sa skladajú z viacej členov . Spev a tanec sú základ. Ale to by stále japonský idol zapadal do nášho západného konceptu boybandov a girlbandov. Zaujímavé však je, ako si japonskí idolovia vôbec na týchto základoch nepotrpia. Niektorí nevedia spievať, ani tancovať.  Dôležité je vyčariť úsmev na tvári publika a je vlastne jedno akým spôsobom. Japonské idol skupiny si dávajú záležať na jednotlivých povahách, charakteroch, nezvyčajnostiach, príbehoch a šarmoch svojich členov. Takže typická skupina vyzerá tak, že v nej máme speváka, tanečníka, zabávača, okrasu a toho jedného, čo sa vôbec na idola nehodí. Každý má k tomu ešte niečo, v čom je dobrý a prezentuje to s veľkým nadšením, hoci to môže byť taká blbosť ako mlynské kolo či veľmi rýchle žmurkanie. A teraz si naozaj nerobím srandu. Ja vždy citujem jednu moju kamarátku: „Človek, ktorý nevie nič, ale robí všetko.“  Je jedno koľko talentov má, alebo či vie vôbec spievať. Hlavné je, ak ma baví a prichytím sa pri úškrne.”

Takže asi nejak tak.

Asi to teda nevieš prirovnať k ničomu, čo je známe u nás?

Nie, to sa nedá prirovnať k ničomu na svete. Hoci ešte v Ázii (napr Kórea alebo Čína) sú podobné skupiny, ale to, čo je v Japonsku je myslím že jedinečné.

 
Pamiatka na návštevu Maid café Foto: archív Simony Dvorskej

Tak sa vráťme späť do našich podmienok. Čo na Japonsku neznášaš?

Preplnené vlaky, nezmyselné nadčasy v práci a kopec zbytočných papierovačiek.

A možno ešte to, že sa tu človek bez japončiny nezaobíde.

Dobre, tak to teda zhrňme. Ak existuje na Slovensku niekto, kto by rád odišiel žiť do Japonska, čo ho čaká?

Určite ho čaká veľa dobrého aj zlého. Kopec dobroty a pohostinnosti, no zároveň pravidlá a uniformita v istých sférach, na ktoré nie sme my Slováci zvyknutí. Ale je to hlavne o prístupe, a ako sa k tomu človek postaví. Nikdy sa nedá prijať všetko, ale človek by mal byť otvorený a nelipnúť na tom, že jeho vlastná kultúra a názory sú tie jediné a správne. Japonci žijú v súlade s moderným a tradičným svetom a to je asi to, čo nás vie najviac fascinovať. Človeka tu čaká aj veľa protikladov, na ktoré nenachádzame žiadne logické odôvodnenia. Veľa vecí, ktoré sa dajú tak jednoducho vyriešiť, no Japonci si to radi komplikujú. No v konečnom dôsledku je to veľmi krásna krajina, kde sa človeku môže žiť naozaj pohodlne a bezpečne.

Viac Simoniných zážitkov si môžete prečítať tu: https://www.facebook.com/sewitchesblog/?fref=ts

a tu: http://sewitches.blogspot.sk/

 Ján Janočko