Pre mnohých milovníkov cestovania mal prácu snov. Sprievodca, ktorý pochodil rôzne exotické krajiny, si z cudziny okrem zážitkov priviezol aj manželku Mexičanku. Teraz už cestuje menej, o svoje poznatky sa však aj dnes delí na rôznych cestovateľských prednáškach. Dámy a páni, Adrián Drugda.

So svojim povolaním si precestoval mnoho krajín. Ako si sa k nemu dostal?

Vždy som rád komunikoval a pracoval s ľuďmi. Vyštudoval som trénerstvo, telesnú výchovu a pedagogiku a chvíľu po škole som aj učil anglický jazyk. Rodičia boli vášniví cestovatelia a aj mňa táto vášeň chytila pred 12 rokmi, keď som sa vybral pracovať na 2 sezóny do USA. S cestovkou, do ktorej som sa potom hlásil na miesto sprievodcu, cestovali aj moji rodičia. Práve preto som si povedal, že tam pošlem životopis a motivačný list. Pomohli mi práve skúsenosti z USA, z pedagogiky, ale aj prax v STVčke na pozícii športového redaktora. Netrvalo to síce dlho, ale aj tých pár reportáží v hlavných správach mi pomohlo. Bola to dobrá skúsenosť najmä vďaka praxi s vystupovaním pred ľuďmi.

Bola na toto miesto veľká konkurencia?

Na všetky podobné miesta je určite veľká konkurencia. Keď som sa na túto pozíciu hlásil, nemal som žiadnu protekciu, ale veril som si. A tiež som zrejme prišiel ešte v tom období, keď pohovory ešte neboli tak komplikované.

Ako si spomínaš na svoje prvé cesty?

Zo začiatku som bol v strate. Ale to tak býva, aby nikto nemohol po 2-3 zájazdoch povedať, že končí. Takže spočiatku si to musí platiť sám sprievodca. Čiže ideš na dovolenku, ktorú si zaplatíš a zároveň sa tam aj zaškoľuješ a pracuješ. Kvôli peniazom sa to prvý rok určite neoplatí robiť.

Ak by si mal vymenovať všetky krajiny, ktoré si navštívil, asi by išlo o dlhý zoznam...

Určite áno. Ak sa nemýlim, celkovo som prešiel 57 krajín, z toho 43 ako sprievodca.

O ktorých krajinách rozprávaš na cestovateľských premietaniach najradšej?

K mnohým krajinám, ktoré som “odsprevádzal” nemám väčší vzťah, k mnohým zasa áno. Úplne najradšej mám Strednú Ameriku a Mexiko. Strávil som tam najviac času. Mám rád aj Karibik, v ktorom som prešiel ďalšie 3 krajiny, ale aj juhovýchodnú Áziu s Japonskom či Škandináviu.

A čo bola pre teba najväčšia exotika?

Tzv. cesta po stopách motýľa: Francúzska Guayana, Surinam, Britská Guayana, Trinidad a Tobago. To som robil posledné 2 sezóny môjho pôsobenia v cestovke.

Keď už sme pri tej Francúzskej Guayane, nedávno si kdesi písal, že pre teba to bol najsilnejší cestovateľský zážitok. Prečo?

Zamýšľal som sa nad desiatkami “misií”, ktoré som absolvoval a pravdepodobne to je najzašitejší kút sveta, aký som navštívil. Je to zvláštne, chodí tam zatiaľ veľmi málo turistov a preto v krajine ešte celkom nevedia, ako s turistami zaobchádzať a keď si šikovný, dostaneš sa aj na miesta, kde by sa bežný návštevník nedostal, pretože ich ešte nemajú “tak ošetrené”.  Navštívil som celu pravdepodobne najznámejšieho väzňa histórie a bol to naozaj zaujímavý pocit. Okrem toho, bolo to Francúzsko, ktoré však ako Francúzsko nevyzeralo. A tiež to bola Južná Amerika, ktorá vôbec ako Južná Amerika nevyzerala.

Prečo si upustil od stáleho zamestnania sprievodcu?

Stále som sprievodcom, teraz však len na voľnej nohe. V marci som odišiel z cestovnej kancelárie, v ktorej som pracoval, lebo som si chcel založiť rodinu a venovať sa hlavne jej. V ponuke totiž boli len dlhé “šnúry” a zájazdy na dlhšie časové obdobie. V súčasnosti ma ale veľmi bavia cestovateľské premietania, na ktorých prednášam. Po siedmich sezónach sprevádzania je zdieľanie informácií zo skoro 100 ciest asi najlepšia možnosť ako pri tomto aspoň trochu ostať.

Môžeš o niektorých krajinách povedať, že si na ne odborníkom?
Dovolím si tvrdiť, že hej. Som odborníkom na Škandináviu, počas stanových zájazdov som tam precestoval okolo 60 000 kilometrov, 6 sezón som tam aktívne vodil ľudí do pomerne zašitých oblastí. Škandináviu som však prešiel aj formou luxusnejších zájazdov, na ktorých sa väčšinou zúčastňovali ľudia stredného a vyššieho veku, ktorí sú vo všeobecnosti náročnejší. Takže ju mám preskúmanú odborno - zážitkovou formou.

Ak sa na túto otázku pozrieme z hľadiska kilometrov, tak napríklad také Mexiko poznám ako vlastnú dlaň, tam som prešiel obvod zemegule možno 5-6 krát, na severe som býval a našiel som si tam ženu, na juhu som pracoval, takže som si ho poriadne vychutnal. Prešiel som aj Strednú Ameriku, asi 12-krát.

Mnoho ľudí sníva o tom, že bude veľa cestovať. Ty si precestoval strašne veľa miest, s prácou sprievodcu si skončil. Nechýba ti to?

Nezabudem na môjho bývalého šéfa, Pavla Fellnera, ktorý mi hovoril: „Aj keď si sa už rozhodol u nás skončiť, možno ti to bude chýbať, raz za čas si vyraziť do sveta odreagovať sa a načerpať energiu.” Cestovanie mi celkom chýba, teraz sa skôr sústreďujem na organizovanie jedno - až dvojdňových športovo-turistických akcií do hôr - hlavne Álp, ale aj za krásami Slovenska. Cestovanie ma baví vo všetkých formách, turizmus však už menej. Aj svojim klientom som už niekoľkokrát povedal: dovoľte mi, aby som vás označoval ako cestovateľov, nie turistov. Vtedy to ľudia inak berú, sú viac naladení na cestovateľskú nôtu.

A nikdy počas kariéry si nemal chuť s tým “seknúť”?

Stalo sa mi to len na chvíľku. Udialo sa to tak chtiac - nechtiac, ale v tom momente som sa tak rozhodol a urobil som to. Bolo to vtedy, keď sa mi narodil syn. Keďže je moja žena Mexičanka a bola ochotná sa kvôli mne presťahovať na Slovensko, ja som bol ochotný kvôli nej na Slovensku zostať.

Povolanie sprievodcu znie lákavo. Čo všetko by mal dobrý sprievodca mať?

Dobrý sprievodca musí byť hlavne duševne vyrovnaný človek. Zájazdy sú dlhé, 20 aj 30-dňové a nemôže sa stať, aby sprievodcovi ušli nervy. Musí byť autoritou keď má 30, 40 či niekedy 70 ľudí na zájazde  v cudzej krajine. Takže sprievodca musí mať  predvídavosť, trpezlivosť a v prvom rade rozvážnosť. Je tým posledným človekom, ktorý by mal spanikáriť, aj keď má obrovskú zodpovednosť.

Takže ak by som sa spýtal na najväčšie úskalia práce, asi by išlo o zvládanie stresových situácií.

Určite áno.

Menia sa krajiny po ktorých cestuješ? Ktorá krajina prešla najvýraznejšou zmenou, odkedy u navštevuješ?

Paradoxne asi Slovensko. Vždy keď sa vrátim domov, tak sa čudujem, ako sa to tu zmenilo. Nové budovy, cesty. Ľudia tu na to nadávajú, ale cítiť, že Slovensko rastie. Je to úplne iné, ako napríklad Mexiko. Tá krajina je na základe jedného režimu niekde “uložená“ už desaťročia. Nás akokeby po 89tom pustili z reťaze a zrazu prišiel obrovský boom kvôli blízkosti západu.

Ale ak vynechám Slovensko, tak určite Kuba.

Spomínaš Kubu. Je práve táto krajina a krajiny, ktoré neoplývajú veľkým bohatstvom v Amerike, pre teba akýmsi mementom toho, že by sme si mali vážiť to, čo na Slovensku máme?

U nás je napríklad problémom to, že sa radi porovnávame so Západom. Práve tá blízkosť Rakúska nás núti prirovnávať naše podmienky k tým v bohatších regiónoch, pretože ľudia majú “vidinu bohatstva za rohom“.  To isté som zažíval v Mexiku. V severnej časti, ktorá nie je ďaleko od hraníc s USA, je to nasiaknuté Spojenými štátmi. Ľudia často cestujú na nákupy, pozerajú americké televízne stanice a zdravia sa „Bye“. No a na juhu si zdravia „Adios“ a vyzerá to tam úplne inak, ľudia sú akosi spokojnejší s tým čo majú a sú na to hrdí. Je to tak asi všade, aj u nás. Bratislava je najbohatším mestom Slovenska a ľudia odtiaľ pritom závidia, aké je v Rakúsku všetko super a u nás nie.

Keď už sme pri tom Mexiku, zažil si tam nejakú hraničnú situáciu, pri ktorej išlo o život? Predsa len, mediálny obraz krajiny má často kriminálny podtext.

Mexiko som prešiel asi 40-krát. Nikdy sa mi nestala situácia, pri ktorej by som sa cítil ohrozený, pretože sme vždy chodili po bezpečných územiach. Rozdiely sa však nájdu aj medzi jednotlivými štátmi. Napríklad sever je veľmi rôznorodý. V najväčšom štáte Chihuahua je obrovská kriminalita, v susednom Sonora, odkiaľ pochádza aj moja žena, je zase úplne bezpečno. Pohraničné oblasti ale určite sú nebezpečnejšie a navyše veľká všeobecná nespokojnosť vytvára napätie. Pred 2 rokmi boli v južnej časti Mexika unesení 43 študenti, ktorí boli následne popravení. V štáte Guerrero, kde sa to stalo, celková nespokojnosť vyvrcholila až do niekoľkomesačných nepokojov a častých prepadov.

Takže nikdy nenastala situácia, pri ktorej si mal strach?

No... Raz, pri jednej z prvých ciest po Mexiku som si vzal taxík z letiska na hotel.V hlavnom meste Mexico City, kde žije viac ako 20 miliónov obyvateľov, sa taxikár stratil a zamierili sme do nejakej čudnej štvrte. V tej chvíli mi nebolo všetko jedno a pre istotu som sa ho pýtal či je auto zvnútra zamknuté. Mexico City je veľké ako západné Slovensko a dostať sa v ňom môžete aj do zvláštnych štvrtí. Ale musím povedať, že pri počte asi 1500 ľudí, ktorí so mnou v Mexiku boli, sa mi asi len dvakrát stalo, že mi niekoho zo skupiny okradli.

Poďme k príjemnejšej téme. V Mexiku si si našiel manželku. Ako sa ti to podarilo?

Začiatkom roka 2012 som mal voľno a tak som sa rozhodol trochu cestovať po Mexiku. Keďže som aktívne tvoril program ciest po tejto krajine, chcel som si obzrieť nejaké veci, ktoré by som mohol zaradiť do itinerára a následne ukazovať cestovateľom. Chcel som si prejsť jeden z najchudobnejších krajov Mexika a moja terajšia severomexická manželka sa vtedy rozhodla, že si tiež pozrie južnú časť svojej krajiny. Objednali sme si rovnaký zájazd, sadli sme si vedľa seba do vanu a začali sme sa rozprávať... V marci toho istého roka mi poslala letenku, aby som ju prišiel navštíviť k nej na sever a keď som za ňou prišiel, už som tušil, že z toho bude vzťah.

Navštívil si aj Kubu, cestovateľský sen mnohých Slovákov. Aké boli tvoje prvé dojmy po príchode do krajiny?

Na Kubu som nechcel ísť, poslali ma tam. Nijak ma tá krajina nepriťahovala. Je to však socialistická krajina, v Amerike. A keďže aj my sme zažili socializmus, myslím si, že toto je to, čo na tom ľudí priťahuje. Podľa mňa Kuba nie je zaujímavá pre každú krajinu. Pre nás kubánske prostredie vytvára nostalgiu. Je to však krajina paradoxov. Kuba je “čierna” socialistická krajina v blízkosti USA, to je možno to, prečo ľudí láka. Zažil som tam niekoľko dojímavých situácií. Keď som cestoval z Kuby na Havaj a späť, bolo to ako príchod do iného sveta. Na Havaji je priemerný plat 5000 dolárov, na Kube 20 dolárov. Človek musí drieť nad rámec oficiálneho platu aby si zabezpečil základné potreby. Oficiálny plat tam tvorí len okolo 10% príjmov. Tiež je to krajina s fantastickými lekármi a učiteľmi, inteligentnými ľuďmi, ktorí sú chudobní a mimoriadne skromní. A v neposlednom rade - majú tam fascinujúce dobové autá, skvelý rum, cigary a salsu a jedinečnú atmosféru, ktorá je ako vystrihnutá z prelomu polovíc 20. storočia.

Aký je tvoj pohľad na aktuálnu tamojšiu politickú situáciu? Zdá sa, že vzťahy medzi Kubou a USA v poslednom čase nabrali smer k zmene.

Áno, pomaly sa to mení. Napríklad aj zavedením leteckej linky Miami - Havana (v Miami je veľa Kubáncov, ktorí sa takto môžu vrátiť domov). Veľký význam k zlepšeniu vzťahov malo aj zvolenie Baracka Obamu za prezidenta. Príchod demokratickej vlády ukončil štvanie proti Kube od tzv. agresívnych republikánov. Situácia sa teda naozaj pomaly zlepšuje. Trochu sa zlepšuje aj životná úroveň obyvateľov. Niekto by sa mohol opýtať či je to dobré alebo nie. Nuž, prídeme o “skanzen”, výkladnú skriňu, v ktorej by sme nechceli stáť, ale radi si ju pozrieme. Avšak človek, ktorý bol na Kube pár dní na dovolenke a povie, že by tam chcel žiť, nevie, čo hovorí.  Jeden druh piva, koly, olivový olej za trojnásobnú cenu než u nás... To hovorí o tom, že niečo tam nie je v poriadku. Sú tam extrémne náročné podmienky a preto z istého uhlu pohľadu vítam zmenu, ktorá skôr či neskôr musí prísť. A je jedno či sa to stane teraz alebo o 10 rokov - prajem si len, nech sa to stane v mieri.

Na čo by sa mal človek cestujúci do krajín Strednej a Latinskej Ameriky pripraviť?

Myslím si, že je veľmi dobré, ak má človek aspoň základy španielčiny. Ak ju neovláda ani trochu, ľahko sa stane “bielou návnadou”. Minimálne takou, ktorá bude platiť za všetko dvojnásobne. Treba sa pripraviť aj na to, že uvidíte veľa chudoby. A aj na to, že dostanete poriadnu dávku úprimnosti od miestnych. Na cestovateľov tam čaká aj tradičná kultúra Indiánov a v mnohých stredoamerických krajinách úžasné pamiatky z predkolumbovského obdobia. A ku klasickým veciam - zíde sa aj očkovanie, hlavne proti žltačke A a B, brušnému týfusu a potom aj ďalšie podľa toho, do ktorej krajiny človek cestuje. A to aj napriek tomu, že hrozba rôznych chorôb, napríklad malárie, je oveľa menšia ako v minulosti. Každopádne, ohrýzanie špinavých nechtov sa v týchto krajinách nevypláca (smiech).

Poďme k Japonsku. Určite je s pobytom v tejto krajine spojený aj kultúrny šok. Čo človeka po príchode najviac prekvapí?

Mňa osobne najviac prekvapilo, že Japonsko som si predstavoval ako "svetovú krajinu" - bolo to však úplne inak, Japonci sú uzavretý, konzervatívny a tvrdo pracujúci národ. Ľudia tam ani nehovoria poriadne po anglicky, Japonci sú ostrovná civilizácia bez takých zlozvykov, ktoré sú typické pre svet okolo nich. Sú veľmi tichí, skromní, rezervovaní, atmosféra v spoločnosti je zvláštna. Je to krajina, pri ktorej mám pocit, že funguje inak, než všetky ostatné krajiny sveta.

V krajine vychádzajúceho Slnka je zrejme veľa vecí, ktoré by si Slovensko mohlo vziať ako príklad. Ak by si mohol z Japonska k nám importovať jedinú typickú vlastnosť, čo by to bolo?

My Slováci, a vlastne aj všetci Slovania, sme dosť prchkí. Čiže zrejme nejakú rezervovanosť, lepšie by bolo najprv popremýšľať, až potom konať.

Pochodil si veľa krajín, ako v cudzine vnímajú Slovákov?

V zahraničí nás vnímajú na základe jednotlivcov, ktorí sa na to-ktoré miesto dostanú. Sme totiž tak malá krajina, že len málo ľudí mimo Európy má s nami väčšie skúsenosti. A navyše si mnoho ľudí myslí, že sme “Slovenia”. Ak už však majú s jednotlivcami či skupinami Slovákov nejakú skúsenosť, tak ide väčšinou o skúsenosť dobrú. Ja sám som sa vždy snažil o to, aby som Slovensko v zahraničí dobre reprezentoval.

Ktorá krajina ti najviac prischla k srdcu a prečo?

Musím menovať až 4. Guatemala a Kambodža - neskutočne príjemní a skromní ľudia, veľmi pohnutá minulosť spôsobila, že sú práve takíto. Japonsko - z hľadiska unikátneho správania sa ľudí. A Škótsko - kvôli prírode.

O ktorej by si mohol povedať, že má najlepšiu kuchyňu?

Taliansko.

Robíš si osobné štatistiky? Zaujímalo by ma koľko krajín si navštívil, koľko zájazdov si absolvoval či koľko kilometrov si precestoval...

Počet zájazdov sa blíži k 100ke. Najazdil som okolo 2 miliónov kilometrov a nalietal som okolo 400 letov lietadlom.

Spomenul by si si na nejaký bizarný zážitok?

Stalo sa to v roku 2011 v Kambodži. Ako náhradný program sme mali plavbu loďou na rieke Tonle Sap, len pár kilometrov predtým, než sa vleje do Mekongu. Na dvojposchodovej drevenej lodičke s kapacitou cca 60 ľudí sme sa mali voziť na toku väčšom než má u nás Dunaj. No keď ju lodivod pustil na rieku, motor sa "nechytil" a nás unášal prúd. A punc nezabudnuteľnosti dodala tomuto zážitku zrážka s loďou, ktorá bola pred nami. Klienti sa ma pýtali či sa potopíme. Ja som videl jedenapolmetrovú dieru v boku lode, zhruba meter nad bodom ponoru, tak som povedal, že sa zachránime. No a dopadlo to tak, že lodivod so zablokovaným kormidlom po desiatich minútach motor spustil a my sme došli šťastlivo k brehu. Následne sme celá skupina išli na večeru do reštaurácie s príznačným názvom - Titanic. Vtedy sa už ľudia konečne usmiali a brali to športovejšie.

Zaujímavý bol pre mňa aj zážitok v Kostarike. S istým párom sme šli na otvorené more. Pani bola zvedavá na delfíny a pán bol vášnivý rybár, tak sme to spojili. Po hodine a pol sme nevideli žiadneho delfína, tak sme aspoň začali loviť. Niekoľko 15 až 18kilových rýb sme po tuhom boji dostali do našej malej loďky a následne sme si ich v kuchyni pripravili na večeru.

Ján Janočko