Zvečňovanie momentov do podoby fotografií patrí k jeho životu už od jeho trinástich rokov. Fotil doma, v zahraničí, patrí medzi najlepších na Slovensku. S Tomášom Halászom som sa porozprával o projektoch, na ktorých pracoval ale aj o tom, čo vníma ako aktuálne problémy či ako vyzerá život niekoho, koho živí fotografia.

K fotografii si sa dostal už v útlom veku. Kedy nastal moment keď si si povedal, že sa s istotou dáš na kariéru fotografa?

Neviem vybrať konkrétny moment, ale vždy ma zaujímali spoločnosť, politika a veci, ktoré sa okolo mňa diali. Popri fotografovaní som tiež začal skejtovať. To mi až tak nešlo a s fotením sa táto záľuba nedala spájať - dosť som padal a nechcel som rozbiť drahý foťák. Skejt som predal a rozhodol som sa viac investovať do fotovýbavy. Fotka ma totiž chytila viac, napriek tomu, že dnes vidím, ako mi to vtedy nešlo.

Spomínaš politiku a veci súvisiace s verejným dianím. V tomto smere mi napadá otázka - je práca fotografa viac poslaním alebo povolaním?

Povolanie je to hlavne v tom, že si fotkou zarábam. Poslanie je tá časť práce, ktorou odovzdávam nejakú hodnotu spoločnosti, ak to môžem nazvať takto vznešene. Som rád, že robím to, čo robím a že mi táto práca umožňuje čosi odovzdávať a zároveň prežiť. Tieto dva prvky by som však neoddeľoval.

Oslava života namiesto bolesti a smútku - z fotenia v Kambodži

Aké zvláštne či vzdialené miesta si už kvôli fotografovaniu navštívil?

Veľa ľudí má skreslenú predstavu o tom, koľko fotoreportér nacestuje. Bol som v Keni, Ománe, Kambodži, Thajsku či nedávno na Ukrajine. V mnohom to bolo exotické, čo ma však “zasiahlo” viac, sú (pre mňa) neprebádané časti Slovenska. Pochádzam z Bratislavy a Košice či Prešov mi neboli tak známe, ako napríklad Viedeň. Vďaka mimovládnym projektom som sa dostal do malých obcí na Orave, Kysuciach či za Michalovcami. Je zaujímavé skúmať spoločnosť v rôznych sférach. Jeden týždeň stretávam bohatých a vplyvných ľudí na firemnej akcii, a týždeň na to idem do malej obce k slobodnej matke so štyrmi deťmi, ktorá žije z minimálnej mzdy. V mnohom je to obohacujúcejšie, než ísť do Afriky a priniesť fotku dieťaťa s muchami na tvári. Nechcem skĺznuť do “cestovateľského gýču”. Osobne sa mi prieči pohľad na človeka z bohatého západu, ktorý príde do chudobnej krajiny a buď hodnotí “špinu a neschopnosť obyvateľstva” alebo “idealizuje chudobu” a hovorí akí sú tam všetci milí napriek materiálnym nedostatkom.

Porovnávaš rôzne kúty Slovenska a vidíš ako si ľudia u nás žijú. Zmenili ťa tieto zážitky v niečom?

Nebol to pre mňa šok. Nepochádzam z bohatej rodiny a mal som šťastie na to, že na základnej škole som mal spolužiakov z rôznych sociálnych vrstiev. Teraz sa to pomaly vytráca, keďže tie najbohatšie deti chodia do súkromných škôl.
Nemyslím si, že ma tie zážitky zmenili, určite ma však do istej miery ovplyvnili a obohatili. Je dobré nezabúdať na rôznorodosť spoločnosti. Vďaka nej sa aj nám novinárom lepšie chápe ako funguje rozhodovanie v iných sférach. A nech už som bol v Afrike, Ázii či na Kysuciach, tvrdím, že všade sa rodia rovnakí ľudia. Každý chce byť milovaný, chce mať rodinu, dobrých priateľov, každý chce byť šťastný. Ďalšie podmienky ovplyvňujú to, čo z nás vyrastie. Určite by som nebol rovnaký človek, keby som sa narodil v iných podmienkach. Keď mi niekto rozpráva o tom, že všetci máme rovnaké šance a každý si môžeme za svoj úspech, súhlasím len sčasti - do istej miery áno, nie každý však má rovnakú štartovaciu čiaru. Je iné narodiť sa v bohatej krajine, ako sa to stalo nám a iné narodiť sa do segregovanej osady bez pitnej vody.

Ktorý projekt, na ktorom si sa podieľal, v tebe vyvolal najsilnejšie emócie?

Určite projekt House of Family v Kambodži. Fotili sme s fotografkou Máriou Candrákovou v sirotinci pre deti s HIV, ktorý tam prevádzkuje slovenská mimovládna organizácia Dvojfarebný svet. Bolo to úplne iné ako sme čakali - mysleli sme, že to bude depresívne a že tam dlho nevydržíme, ale deti boli zlaté a vďaka liečbe väčšina z nich vyzerala “zdravo”. Behali a šantili sa okolo nás. Nemyslím si, že sú to najlepšie fotky, čo som kedy nafotil, pre mňa však boli najsilnejšie. Výsledné fotografie hlavne vďaka výstave v Bratislave priniesli aj peniaze na podporu sirotinca.

V jednom rozhovore si povedal, že sa pri práci plánuješ viac venovať témam, ktoré sú u nás v úzadí. Vieš zhodnotiť či sa ti v tomto smere darí?

Stále mám pocit, že sa dá spraviť viac. Zároveň sú moje možnosti obmedzené - tém, ktoré chcem zachytávať, je veľa, čas a prostriedky sú však nepostačujúce. Dokumentaristika ma navyše neživí - ale to asi nikoho na Slovensku. Všetci autori to robia vďaka tomu, že zarábajú komerčným fotením. Niektoré témy som aj rozpracoval a po niekoľkých mesiacoch, po mnohých rozhovoroch a stovkách najazdených kilometrov som usúdil, že to nepôjde - bohužiaľ, aj to sa stáva.

Čo je pre teba najpálčivejším problémom súčasnosti?

Ťažko povedať. Pre nás fotografov je veľkou výzvou téma propagandy a informačnej vojny. Deje sa to online. Nemôžete proste prísť za niekým, kto píše článok na konšpiračný web a len tak ho odfotiť. Nechcel by som sa tejto téme venovať, aj keď je podľa mňa veľmi pálčivá. A súvisí aj s ďalšou vážnou témou - radikalizáciou spoločnosti.

"Fotil som už všeličo, ale zatiaľ nič, pod čo by som mal problém sa podpísať."

Venuješ sa práci pre mimovládne organizácie. Ako vnímaš nevraživé komentáre, ktoré súvisia s ich pôsobením u nás? Už sa im dokonca venujú aj politici v parlamente.

Máme tu diaľnicu, ktorá sa stavia vyše 40 rokov, každé 2-3 mesiace “tunel” za pár sto miliónov eur. Ale to sa rieši ťažšie a tak sa treba sústrediť na vytváranie spoločného nepriateľa. Tým môžu byť intelektuáli, ľudia, čo boli v zahraničí, mimovládky, EU, Rómovia, Židia, utečenci…

Nesúhlasím s tým, že radikalizácia je tu kvôli chudobe či nedostatku príležitostí. Ľudia sa radikalizujú bez ohľadu na to z akej sociálnej vrstvy pochádzajú.

Mnoho politikov len útočí na najnižšie pudy, aby získali lacné body.

Nerozumiem kritike mimovládok, veď tie často suplujú úlohu štátu pri sociálnych službách či vzdelávaní. Ale jasné, poďme ich kritizovať miesto toho, aby sme riešili, prečo má vysoko postavený politik hodinky za 20 tisíc, kým naše nemocnice sú v stave ako po vojne.

Z projektov, na ktorých si participoval, ma veľmi zaujala práca pre Greenpeace. Ochrana životného prostredia je aktuálna téma, kvôli ktorej našli spoločnú reč aj pápež František a ateista Stephen Hawking. Ktorá kampaň ťa najsilnejšie zasiahla a chcel by si ju dať čo najviac do popredia?

Najväčšou otázkou našej generácie nie sú utečenci, ale klimatické zmeny. V našom pásme si to uvedomujeme menej, nezdá sa nám tak zlé, že máme kratšie či dlhšie ročné obdobia a rôzne odchýlky v teplotách. O pár rokov sa však budú musieť milióny ľudí kvôli stúpajúcej hladine oceánov niekam presťahovať. A za to sme zodpovední aj my. Na klimatické zmeny sa treba pripraviť, pretože keď pôjdeme na dôchodok (pevne verím, že sa raz nejakého dočkáme), svet bude vyzerať úplne inak. Začať treba od malých vecí. Páčila sa mi napríklad kampaň na ochranu včiel - ani na Slovensku sa totiž nevyhneme postrekom, ktoré k nim nie sú šetrné. Keď prídeme o diverzitu a včely budú umierať, všetkých nás to ovplyvní. Bola to naozaj pekná kampaň, ktorá ma bavila. Fotky z nej sú aj po dvoch rokoch používané po celom svete a aj vďaka tomu mám aspoň trochu pocit, že som pomohol.

Nočný pohlad na jadrovú elektráreň Mochovce. Fotené pre Greenpeace. Slovensko 2012

Čo by mohol bežný človek, ktorý sa možno inak nezaujíma o tieto témy, spraviť pre životné prostredie?

Recyklovať. Byť “menej fajnový” a nejazdiť tak často autom. A potom mnoho malých vecí. Napríklad kupovať menej oblečenia, človek predsa môže nosiť aj tričko, ktoré má 10 rokov.

Pre dobrú reportážnu fotku musí fotograf opustiť svoju komfortnú zónu a kadečo obetovať. Spomenieš si na takýto extrémny zážitok?

Extrémne situácie som zažil pri demonštráciách - doma aj vo svete. Takisto pri zápasoch Slovan - Spartak Trnava. Tam sme chodili s helmami, lietali tam kamene a občas nebol problém dostať obuškom od policajta. Ešte väčší extrém je však sedieť u pani, ktorá je na dôchodku, musí sa starať o viac než 30-ročného ochrnutého syna, pretože to za ňu nikto nespraví, a dostáva smiešnych 200 eur ako opatrovateľský príspevok, hoci to jej nestačí ani na plienky. Sedíš u nej, povie ti svoj životný príbeh a rozplače sa. A to je ťažšie, než sa uhýbať kameňom. Možno tej pani pomohlo, že sa na to upozornilo a vyzbierali sa pre ňu peniaze, nie je to však systémové riešenie.

Vráťme sa ešte k fotosériám, na ktorých si pracoval. Zaujíma ma celý “proces výroby”, ako to vyzerá a hlavne koľko času to celé trvá...

To sa nedá presne povedať. Je to veľmi individuálne, záleží od témy. Prezidenta som napríklad fotil 3 mesiace. Počas toho som si stále odkladal fotografie, aby som videl, aké typy záberov už mám. Nechcel som sa opakovať. Ale sú projekty, ktoré sa fotia roky a podľa toho sa aj mení prístup k celému procesu.

Reportáž o rybolove žralokov v Ománe. Omán 2011

Čo by si nikdy nefotil?

Asi niečo čo by bolo vyslovene proti mojej morálke. Napríklad reklamu na cigarety alebo na zbrane. Fotil som už všeličo, ale zatiaľ nič, pod čo by som mal problém sa podpísať. Nefotil by som tiež niečo čo fotiť neviem. Niekedy príde ponuka na zákazku, o ktorej viem, že ju niekto vie spraviť lepšie. Vtedy radšej klientovi odporučím iného fotografa.

Kde hľadáš inšpiráciu?

Rád čítam reportáže. Ak je takýto útvar dobre napísaný, viem si ho vizualizovať. Tiež mám rád abstraktnejšie videá s jasným naratívom. Niekedy ma inšpirujú aj rôzne články so sociologickou tematikou. Nedávno som bol napríklad v Paríži, kde som si v Louvri pozrel niektoré klasické diela. Niekedy sa treba vrátiť k základom.

S kým sa o fotografiách radíš?

Snažím sa radiť s blízkymi kamarátmi - fotografmi, aj s ľuďmi mimo tejto oblasti.

Je pre teba spätná väzba dôležitá? Teraz sa skôr pýtam na neodbornú verejnosť.

Áno. Ak je konštruktívna. Poteší ma ak mi niekto napíše kritiku a vysvetlí prečo kritizuje. Sociálne siete by tu nemali byť len na to, aby sme sa tľapkali po pleciach. To nakoniec len vedie k tomu, že ťa ľudia kritizujú za chrbtom. To som si už zažil.

"Jeden z príbehov projektu “Darujte Vianoce” Nadácie Orange."

Stretávaš sa aj s hejtom, napríklad od internetových trollov?

Občas. Keď som zdieľal Výzvu za ľudskosť, tak sa nejaký hejter našiel ale nebolo to nič strašné. Kamaráti z mimovládok zažívajú na dennej báze oveľa horšie veci.

Čo robíš, ak nefotíš?

Ja zase až tak veľa nefotím. Väčšina mojej práce spočíva skôr v tom všetkom okolo. Čo ja viem? Rád venčím psa… aj keď by som mohol aj častejšie (smiech). A snažím sa čítať… Hm, toto asi nie je najlepšia odpoveď.

Instagram: https://www.instagram.com/tomas_halasz/

Facebook: https://www.facebook.com/To.mas.photography/

Web: www.tomashalasz.com